Krkavec : Prosto a pravdivo

„Tento článek je hostující příspěvek od mého známého Maťa, velice si ho vážím pro jeho odvahu a zajímavé nekonvenční myšlení, tak doufám že se vám příspěvek bude líbit a navštívíte jeho stránky  „

Prechádzam sa po starootcovskom dome. Na tráme je letopočet 1898. Zariadenie je všetko pôvodné, hlinená dlážka, veľká pec, stôl v rohu. Žiadne zbytočnosti. Predná izba statku – koľko ľudí tu žilo? Starká ako malá spávala v posteli spoločne s bratom, dedo len tak jednoducho na lavici – dvanásti tam žili? Všetko účelné, žiadne zbytočnosti. Tá izba, bol to priestor pre ľudí a nie pre veci.

Spoločná misa, každý mal len vlastnú lyžičku. Ako to dokázali? Spolunažívať toľkí? Možno boli menej zameraní na predmety a pozlátka a viac na ľudské vzťahy, na podstatu.

Prvý, prostý, pravdivý, priamy, úprimný – tieto slová pre mňa znamenajú podstatu minimalizmu. Je to radikálne, ide to riadne ku koreňu, ktorý je po latinsky radix a odtiaľ je ten výraz. Od koreňov našich predkov a späť ku koreňom – pretože odtiaľ prúdi sila, sila zeme. Tá sila, ktorej vďačíme, že už tisícky rokov na tejto zemi, slovenskej, moravskej, českej či inej, žijeme.

Zbytočnosti kryjú podstatu – možno nám je už nepohodlná… O čo ľúbivejšie sú trblietajúce sa klamy, predstavy, ktorými sa obklopujeme. Vytvárame si pohodlnú ochrannú bublinu, v ktorej sme niekto a zároveň sami. V ktorej sme kým? Tými vecami, ktoré nás zakrývajú, zastierajú. Sú to šaty, ktoré robia človeka, alebo ho naopak zastierajú?

Minimalizmus nie je cudzí. Je to vlastná cesta očisty, aby sme znova našli seba.

Oprosťujem sa od zbytočností a nie len tých hmotných. Vzdávam sa vier, predstáv o tom, kto som. Púšťam a zmývam nálepky, ktoré zastierajú podstatu mojej bytosti. Nachádzam sa! Seba, svojho ducha, telo, dušu. Pravdu.

Studenou čistou vodou, čistými živlami, jednoducho. Je to nepohodlné! Bolí to! Odsunul som závoj pozlátok a zložitostí. Čo je za ním? Bolesť? Smútok? Rana! Som rozorvaný! Duch je posadnutý zložitosťou, vyťažený predstieraním, zamestnaný cudzími predstavami, obrazmi, slovami… Kde je duša, ladnosť, prirodzenosť? Čistota? Prostota? Vôľa? Priestor? Sila?

Naberám odvahu a úprimne sa pozerám. Prostím sa predstáv, ktoré mi zatieňujú zrak. Koľko je vo mne bytostí? Každá chce niečo iné. Kto som vlastne ja?

Je cesta. Cesta zahojenia, scelenia – cesta k jednote. K jednoduchosti. Neponáhľam sa, pretože viem, že som tu a teraz, v jednom jej bode. Minimalizmus nie je cieľ, tak ako smrť nie je cieľ. Som zhovievavý. Cesta minimalizmu nie je námaha – je to oddych! Vydychujem, púšťam, zmývam to, čo ma ťažilo, pútalo, klesám k zemi v odovzdaní. Vodítkom mi je úprimnosť.

Prosím, chválim, cítim a ctím – tie jednoduché prosté dary, ktorých sa mi práve dostáva. Delím sa s vami. Ďakujem.

Maťo Krkavec

www.krkavec.sk

Knižka a blog o súvislostiach, duchovných, prírodných a spoločenských

Napsat komentář

Vaše emailová adresa nebude zveřejněna. Vyžadované informace jsou označeny *